V snacku hotela Urpín nemali najlepšie pivo, ale mali otvorené až do 23.00, tak sme končili zväčša tam, lebo sme okrem iného mali všetci traja – Jajo, Majo a ja – odtiaľ blízko domov. Bolo tesne po záverečnej, keď nás čašník, už dosť nevrlý, vyštval von. Čo s načatým večerom? Banská Bystrica v tom čase veľa možností neponúkala, bol tu bar hotela Lux alebo Národný dom, potom vináreň Casino na Námestí SNP, a tým to vlastne končilo. Na bary sme nemali a nepivné Casino sme vylúčili. Tak sme postávali pred hotelom, kecali a pľuli. V pľutí bol suverénom Jajo, a to v oboch ukazovateľoch – v dĺžke aj v presnosti pľuvanca. Pľuli sme pľuli a nuda sa po ulici zaslúžilého umelca Zdenka Nejedlého doslova plazila, človeka, o babách ani nehovoriac, „ni jednoho“, len bezútešná pustota a prázdnota. Hoci bol rok 1968 a celá republika ožívala, v BB sa veľa toho nezmenilo... azda len to, že v Luxe začali so striptízom. No čo s tým, keď človek nemal ešte osemnásť a len za vstupenku chceli neuveriteľných 100 Kčs. Mali sme tu síce aj jednu vlastnú, skutočne krásnu profesionálku, s umeleckým menom Lepidlo, bývala na rovnakej ulici ako Majo, ale tá bola pre nás nedostupnejšia ako jednotka zo slovenčiny od profesorky Glórikovej z miestnej SVŠ (socialistické meno pre gymnázium). Pre úplnosť dodám, že aký-taký mestský charakter BB tých čias dodával ešte „teplý“ Miki z krajčírstva pri kine Hviezda a pár dosť spustnutých kuriev, ktoré však uspokojovali takmer výhradne potreby robotníckej triedy, a ešte sme tu mali operu, pedagogickú fakultu, zápalkáreň, cementáreň, Slovenku a Teslu.
Ale k veci, tak teda kecáme a pľujeme a nudíme sa, keď tu pred hotelom zastáva taxík – čierna Volga s bratislavskou ŠPZ , a z nej sa pomaly vysúkal doslova zázrak.
Vytušili sme to. Boli sme úplnom opojení a keď potom každému naliala ešte dve deci vína, čo vytiahla z tašky, akože na rozlúčku, boli sme až na vrchole blaha: „Čo viac môže taký esvéeškár vlastne zažiť“ – pomysleli sme si – a vedeli sme presne, o čom sa nám bude dnes v noci snívať. Teda pomysleli sme si to len dvaja, Jajo a ja, sviniar Majo mal ešte iné, oveľa brutálnejšie predstavy. To sa však ukázalo až neskôr, teda asi po polhodine, keď slečna Ria usúdila, že zábavy s chlapčekmi jej pre dnes stačilo, a slušne nás požiadala, aby sme už odišli, lebo ona chce spať. Nikomu z nás sa nechcelo skončiť ten sen, ale nakoniec sme sa zreálnili a voľky-nevoľky súhlasili s jej žiadosťou. Už sme boli pri výťahu, keď sa tu otvoria dvere a Ria nás rozčúleným hlasom volá späť. Vysvitlo, že nemá kľúč od izby, no my traja sme prisahali, že v tom nemáme prsty ale ona nepopustila a keď pohrozila, že zavolá recepciu a VB, Majo vyšiel s farbou von a kľúč vytiahol z vrecka. Nuž Majo myslel systémovo a plánoval, až keď sa zbaví nás dvoch hlupákov, skúsiť s Riou to, o čom sme si my dvaja panici trúfli tak akurát snívať...
„Aké je pre ženu ľahké rozbiť na márne kúsky aj najpevnejšie mužské priateľstvá,“ zafilozofovali sme neskôr s Jajom, keď sme sa opäť ocitli pred hotelom. Majo bez slova ťahal domov a nič nevysvetľoval, ani nemusel – niekedy činy hovoria jasnejšie ako slová. Cítili sme sa pod psa, ako naivní poloidioti, a pomaly sme sa zberali domov – zanívať si s Riou , keď tu sa od Kuzmányho ulice prirúti veľkou rýchlosťou opäť čierna Volga, ktorá takmer zrolovala neosvetleného cyklistu blížiaceho sa v tom čase k nám...
„ Sovietsky stroj s prevahou zvíťazil,“ komentoval Jajo situáciu svojím typickým „suchým“ humorom. Z auta vyskočili dvaja mladí muži v čiernom, obozretne zajastrili, jeden zostal na chodníku a jeden vbehol na recepciu, za minútku sa vrátil a úslužne otvoril pravé zadné dvere. Z auta vystúpil starší muž so štandardným funkcionárskym outlookom tých čias (čierny oblek, biela košeľa, kravata ,čierny plstený klobúk) a rýchlo zmizol v hoteli. Hoci sme boli asi 5 metrov od neho, tá tvár mi bola známa... z TV aj z tlače.
Po hviezdnej Rii zrejme do nášho pokojného malomesta zavítala ďalšia hviezda – síce nie taká príťažlivá ako oná platinová blondínka, ale predsa len Udalosť. Chvíľu pozeráme ako puci na miznúceho súdruha a jeho suitu, nakoniec aj na miznúcu Volgu s označením CD.
„Tuším k nám do Bystrici po Rii prišli aj ruskí papaláši, “ ležérne poznamenal Jajo .
„Ty krepáň, veď to bol Kosygin..., tuším člen politbyra,“ spresňujem ja.
„Ale to máš jedno, kurva ako kurva,“ dodal ešte Jajo, ktorý musel mať ako vždy posledné slovo. S tým sme aj rozišli.
Hlboko som s ním vtedy nesúhlasil, najmä kvôli Rii – na kurvu sa mi zdala jednoducho príliš spanilá. Ale prešli necelé tri mesiace a koncom augusta 1968 sa veci úplne vyjasnili – teda tá s Riou nie, ale tá druhá s Rusmi, a s členmi politbyra zvlášť. Zas sa raz ukázalo že Majo sa vyzná v ženách, Jajo v pľúvaní aj v politike a ja ani v jednom z týchto oborov.
Komentáre
Kockarnice online