Alexander Majda

PRVÁ: Slovanské tance na Rue du Mont Blanc

Tá ulica je plná obchodov s klenotami, hodinkami, zlatom – nuž taká „výstavka“ úspechov kapitalizmu švajčiarskeho typu. V jeden podvečer, keď som mal asi hodinu čas do odchodu autobusu, ktorý chodil rovno do komplexu CERN, kde som bol ubytovaný, som sa tou ulicou túlal a prezeral ten blahobyt, čo priam bublal z výkladov obchodov svetoznámych značiek.
Najprv som zbadal ju – dnes už aj u nás bežná, takpovediac systémová chyba kapitalizmu – ľudskú ruinu, ktorá kedysi bola žena, no teraz to už bolo čosi bezpohlavné, zničené drogami, alkoholom, tabakom, klepkami (lieky) a bohviečo čím iným (pre znalcov slovenskej klasickej literatúry predstavte si zhúlenú, pripitú, otrhanú a extrémne útlu postavu typu mamky Pôstkovej, navyše s cigaretou v ústach). Tak takéto čudo stálo na rohu uličky, čo ústi do Rue de Mont Blanc, a vtom som zazrel aj ich.
Boli dve, no ako keby ich „jedna mater mala a v mlieku kúpavala“ – niesli sa po tej rue ako dáke bohyne sexu a chlapov, čo tam boli, privádzali do ošiaľu. Pravdupovediac – v tej chvíli sme tam boli dvaja: ja a jeden tmavší „týpek“ v uniforme, čo postával pred bankou. Obaja sme dostali priamy zásah – poznáte to: "vysoké boky kolembavé, k turnajom lásky vyzývavé"...
Už podľa chôdze, rysov tvare, plavých vlasov a najmä žiarivého sebavedomého pohľadu bolo jasné, že tento materiál vznikol niekde na slovanskom východe, no kde presne, to som hneď nevedel.
Potom sa to stalo – v okamihu, keď slovanské bohyne míňali domácu švajčiarsku ruinu, tá nečakane vystrela ruku a jednu z diev jemne pohladila po zadku vlniacom sa v tesných kratučkých šatách. Taký podvedomý nežný dotyk nekontrolovanej túžby – žiadna agresivita v tom nebola. Postihnutá deva sa však mykla, akoby ju pichla včela, a nahlas zajačala: „Voť iz iť?“ A vzápätí pozrela na mňa a hneď na toho strážcu banky, evidentne sa dožadovala zásahu, ochrany či potrestania toho zneuctenia.
Ruina sa ticho zachichotala, a my? No nezmohli sme sa na nič – veď čo sa tu dalo riešiť? A na „žiadosť“, teraz podľa spevavej intonácie angličtiny evidentne ruskej či bieloruskej alebo ukrajinskej krásavice, sme reagovali len rozpačitým pokrčením pliec. To nestačilo, urážka žiadala čin.
Dievčina zastala pred výkladom a rukou energicky ukázala na niečo vo výklade: „Eto chaču.“
Povedala to tej druhej, pozrela na nás dvoch a obe zmizli v obchode. Neodolal som, podišiel bližšie, reku „što chatela?“ Vkus nemala zlý, bol to zlatý náramok vykladaný nejakými kameňami - cena bola brutálne vysoká. Tak na toto by som nezarobil v Centre vedecko-technických informácií SR Bratislava ani za rok. Trochu paralyzovaný tou cenou čučím na tú vec a predavač ju už berie z výkladu, slovanské bohyne platia – čistá kešovka – a vzápätí s hrdým pohľadom a už aj s náramkom na ruke „zneuctenej“ vychádzajú z obchodu. Urážka bola odčinená a Švajčiarsko bolo porazené tým, čo najviac zbožňuje – silou peňazí.

DRUHÁ: Požiar v CERN-e

Najprv malé spresnenie. Nejde priamo o komplex CERN, ale len o ubytovňu (skôr hotel) pre návštevníkov tejto vedeckej ustanovizne.
Poznámka: Pokiaľ ide o CERN, aby ste nemuseli zbytočne gúgliť, je tam kopa vedcov, z toho aspoň polovica sú Rusi a iní inostranci z Ázie, ale prakticky všetci sú úplne „kockaté hlavy“ a hľadajú tam tie úplne najmenšie častice, aké existujú, a popri tom našli už aj antihmotu a okrem iného tam vymysleli aj WEB.
Druhé spresnenie spočíva v tom, že nejde priamo o požiar, ale o vyhlásenie požiarneho poplachu práve v jednom objekte pre hostí CERN-u.
Teda bol podvečer a ja som bol uťahaný z odborného programu, ale aj z prehliadky jedného z najlepších miest pre život, aké som kedy navštívil. Možno preto, že všetko v tej Ženeve malo ľudské rozmery – obchody, doprava, vzdialenosti, parky, vzduch, tolerantní ľudia... Ale k veci.
Tak zaspávam, vlastne už spím, keď ma zobudí, hlasitý, otravný, prerušovaný, no nekončiaci zvuk. Najprv si myslím, že „aj tu kradnú autá alebo niekomu blbne alarm", ale ten zvuk šiel z chodby. Vykuknem na chodbu a tam božie dopustenie – blázinec: ľudia v trenírkach, niektorí v slipoch či pyžamách trielia po schodoch. Ja čumím ako puk a pýtam sa chlapíka, Bulhara z izby oproti, "What's the matter?" Flegmaticky pokrčil plecami, no v tom sa prirútil nejaký blonďák a kričí „fire, fire“. Takže horí, no nazdar, hovorím si a zaleziem do izby... Chvíľu som dúfal, že je to len planý poplach, niekto len čmudil na izbe, ale ten zvuk hučal furt. Tak dobre, nakoniec som to vzdal a obliekol sa, zobral som si pas, peniaze, cigarety a alkohol a vybehol som von.
Tam už stal podivný zástup – od takmer naháčov v slipoch po slušnejšie oblečených, tak som sa zaradil do hlúčka a čakal. Postupne vychádzali z budovy ďalší a ďalší, a bolo zaujímavé, že čoraz komplexnejšie oblečení... Vo chvíli, keď dorazilo požiarnické auto, vyšla z budovy aj posledná skupina hostí – boli to priatelia z Kazachstanu, ale tí boli už úplne kompletne zbalení s kuframi, batohmi aj s igelitkami plnými darčekov... Jednoducho len pristaviť lietadlo a odletieť do Alma Aty, či ako sa volalo to ich hlavné mesto.
Severania, Holanďania, Nemci, Francúzi, Taliani a potom Višegrádska štvorka a nakoniec tretí svet a bývalý Sovietsky zväz – tak dáko by sa podľa miery kvantity oblečenia a doplnkov až kufrov dal ohodnotiť nastúpený kolektív pred ohrozenou budovou.

Záver sa ponúka sám – čím ideš ďalej na juh, ale najmä na východ, tým menšia dôvera v dobré úmysly Systému, aj keď je ten Systém obyčajný požiarny hlásič, a to už vôbec nehovorím o politickom Systéme.
Bolo to v roku 2005, teda už vyše 15 rokov po veľkom víťazstve, teraz už aj nášho Systému, a predsa... Možno je to tým, že rôzne Systémy, vrátane politického, možno zmeniť aj za mesiac či rok, ale ľudí? Jedna generácia evidentne nestačí, ale koľko ich treba – dve, tri alebo desať?
A ešte trochu zlomyseľný dodatok:
„Oplatí sa vôbec radikálne meniť návyky z čias totality?“ Myslím teraz z pohľadu aktuálne „krízujúceho“ kapitalizmu. Alebo inak: „Nebudú na krízu lepšie pripravené už komunizmom zocelené bratské národy, navyknuté na život v nedostatku, ako tie západné masy rozmaznané miestnym kapitalistickým blahobytom?“

Poznámka: Nakoniec sa ukázalo, že to bol falošný poplach spôsobený nedisciplinovaným fajčiarom z izby číslo 437 – a bol to Angličan.