Alexander Majda

Skôr alebo neskôr sa z väčšiny ľudí stanú buď mŕtvoly alebo idioti. To druhé nastáva spravidla vtedy keď človek nezomrie včas. Štatistika nepustí, nech to nazvete ako chcete, buď starecká demencia alebo Alzheimerova choroba, je skutočnosťou že na koniec väčšinu z nás, ktorí si tu požijeme takpovediac pridlho, s hrozivo veľkou pravdepodobnosťou čaká nejaká tá forma osprostenia ( po 80 roku života má nejakú formu demencie každý piaty človek). Je teda faktom, že to čo mentálne retardovaní zažívajú už dnes,  aj my, zatiaľ neretardovaní,  s veľkou pravdepodobnosťou zažijeme tiež - len trošku neskôr. Na druhej strane tu máme dôkazy či už zo sveta umenia alebo vedy ktoré ukazujú, že byť, ako sa hovorí, idiotom vôbec neznamená nebyť štastným - vlastne je to vraj naopak. Taký Kurt Vonnegut to v knihe Groteska hovorí naplno:  "byť idiotom je proste nádherné".  Podobne lekári  tvrdia, že už spomínaný Alzheimer, je viac chorobou príbuzných ako samotného postihnutého. A naviac existujú vedecké štúdie ktoré odhalili, že krivka pocitu šťastia má napodiv tvar hyberboly kde s postupujúcim vekom , asi tak do 50 tky šťastia ubúda ale potom to ide zase hore a najšťastnejší sú ľudia okolo 80 tky !
Tak takéto mi prebiehalo  hlavou keď som nedávno cestoval električkou číslo 8. V rade predo mnou   sedela elegantná žena, tak okolo 30, ku ktorej si na Trnavskom mýte prisadlo dievča trpaslíčieho vzrastu s vypúlenými očami, no jednoducho -  dement ako lusk. Nedala sa prehliadnuť vlastne skôr prepočuť.

- "Dobrý deň , Máte tu voľno ?" - zvučným hlasom dievča oslovilo dámu.
- "Áno samozrejme" - odvetila evidentne zaskočená žena.
-"Ďakujem - Ja som Marcela" - pokračovalo dievča a podalo žene ruku.
- "Teší ma - Eva"  zamrmlala žena a  automaticky stisla  podávanú ruku.
- "Aj mňa - Viete idem zo školy" pokračovalo v trochu nezvyčajnom električkovom dialógu dievča.
"Totiž ja mám už 26, hoci na to teda nevyzerám, ale stále  chodím do školy viete " žena prikývla.
- "Je dobré chodiť do školy lebo, lebo ... inak by bol človek sprostý" vyhlásilo dievča.
Žene nezostalo nič iné len takúto samozrejmosť odsúhlasiť pokývaním hlavy. Dialóg , teda vlastne Marcelin monológ, plynule pokračoval.
- "Najradšej mám kreslenie... ale varia dobre, mama hovorí že človek musí zjesť celý obed keď je zadarmo aj vy jedávate celé obedy keď sú zadarmo ?"
Atď., atď. - Marcela jednoducho šliapala naplno.

"Nuž pani moja dávam ti ešte jednu zastávku - viac Marcelin dialóg neustojíš" - pomyslel som si. Mýlil som sa " dala" až dve zastávky a potom vystúpila a čakala na ďalší spoj. Žiaľbohu nemohlo ísť o prestup (všetky dve električky idú odtiaľ rovnakým smerom). Išlo o nezvyk možno len o únavu z inakosti ale v každom prípade bol to útek.  Útek síce pochopiteľný ale ... treba si zvykať priatelia, lebo čísla nepustia a  budúcnosť  evidentne patrí Marcelám a tiež Marcelom nehovoriac o tom, že aj na nás čaká .. ale o tom som už hovoril.