Alexander Majda

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Prečo je dôležité aby sa , za vaše peniaze, chodili experti a úradníci “kukať” do cudziny ?

O význame zahraničných služobných ciest aj v čase interentu.

Potulovanie sa po medzinárodných podujatiach je v čase internetu a „akože šetrenia“ najmä v štátnej správe čoraz menej racionálne odôvodniteľné. Prirodzene, účastníci sa takejto odbornej či kongresovej „turistiky“ len neradi a neochotne vzdávajú. Veď ako sa hovorí, „zo sveta ešte nikto neprišiel sprostý“, a navyše odborníkom ide doma plat a zároveň idú aj diéty, nájde sa aj večera grátis, nejaký ten raut a prípadne výlet za miestnou pozoruhodnosťou... Na základe vlastných dlhoročných skúseností môžem nervóznych daňových poplatníkov (lebo tí to všetko platia) ubezpečiť, že aj odborné podujatie môže obohatiť (!), hoci spravidla v inej ako odbornej rovine.
Aby ste uverili, jeden taký príklad teda uvediem:

Kde bolo, tam bolo, a ešte stále je združenie knihovníkov ELAG (European Library Automation Group), ktoré vzniklo kedysi v počiatkoch formovania informačnej spoločnosti, keď sa knižnice ešte „automatizovali“ a v podnikoch aj knižniciach sa zavádzali takzvané automatizované systémy riadenia (v naivnej viere, že aj keď firmu či knižnicu riadi nejaký hlupák, automatizáciou sa to na dobré obráti). Ale späť k nášmu združeniu ELAG, ktoré každý rok v niektorej členskej európskej krajine urobí trojdňové podujatie – konferenciu ELAG. Raz takto ELAG (konkrétne v roku 2005) zakotvil aj v Ženeve, a to v komplexe CERN. Všetko to odborné, čo sa tam dialo, nájdete na webe (http://elag2005.web.cern.ch/elag2005/), no nenájdete tam tieto dve „storky“.


PRVÁ: Slovanské tance na Rue du Mont Blanc

Tá ulica je plná obchodov s klenotami, hodinkami, zlatom – nuž taká „výstavka“ úspechov kapitalizmu švajčiarskeho typu. V jeden podvečer, keď som mal asi hodinu čas do odchodu autobusu, ktorý chodil rovno do komplexu CERN, kde som bol ubytovaný, som sa tou ulicou túlal a prezeral ten blahobyt, čo priam bublal z výkladov obchodov svetoznámych značiek.
Najprv som zbadal ju – dnes už aj u nás bežná, takpovediac systémová chyba kapitalizmu – ľudskú ruinu, ktorá kedysi bola žena, no teraz to už bolo čosi bezpohlavné, zničené drogami, alkoholom, tabakom, klepkami (lieky) a bohviečo čím iným (pre znalcov slovenskej klasickej literatúry predstavte si zhúlenú, pripitú, otrhanú a extrémne útlu postavu typu mamky Pôstkovej, navyše s cigaretou v ústach). Tak takéto čudo stálo na rohu uličky, čo ústi do Rue de Mont Blanc, a vtom som zazrel aj ich.
Boli dve, no ako keby ich „jedna mater mala a v mlieku kúpavala“ – niesli sa po tej rue ako dáke bohyne sexu a chlapov, čo tam boli, privádzali do ošiaľu. Pravdupovediac – v tej chvíli sme tam boli dvaja: ja a jeden tmavší „týpek“ v uniforme, čo postával pred bankou. Obaja sme dostali priamy zásah – poznáte to: "vysoké boky kolembavé, k turnajom lásky vyzývavé"...
Už podľa chôdze, rysov tvare, plavých vlasov a najmä žiarivého sebavedomého pohľadu bolo jasné, že tento materiál vznikol niekde na slovanskom východe, no kde presne, to som hneď nevedel.
Potom sa to stalo – v okamihu, keď slovanské bohyne míňali domácu švajčiarsku ruinu, tá nečakane vystrela ruku a jednu z diev jemne pohladila po zadku vlniacom sa v tesných kratučkých šatách. Taký podvedomý nežný dotyk nekontrolovanej túžby – žiadna agresivita v tom nebola. Postihnutá deva sa však mykla, akoby ju pichla včela, a nahlas zajačala: „Voť iz iť?“ A vzápätí pozrela na mňa a hneď na toho strážcu banky, evidentne sa dožadovala zásahu, ochrany či potrestania toho zneuctenia.
Ruina sa ticho zachichotala, a my? No nezmohli sme sa na nič – veď čo sa tu dalo riešiť? A na „žiadosť“, teraz podľa spevavej intonácie angličtiny evidentne ruskej či bieloruskej alebo ukrajinskej krásavice, sme reagovali len rozpačitým pokrčením pliec. To nestačilo, urážka žiadala čin.
Dievčina zastala pred výkladom a rukou energicky ukázala na niečo vo výklade: „Eto chaču.“
Povedala to tej druhej, pozrela na nás dvoch a obe zmizli v obchode. Neodolal som, podišiel bližšie, reku „što chatela?“ Vkus nemala zlý, bol to zlatý náramok vykladaný nejakými kameňami - cena bola brutálne vysoká. Tak na toto by som nezarobil v Centre vedecko-technických informácií SR Bratislava ani za rok. Trochu paralyzovaný tou cenou čučím na tú vec a predavač ju už berie z výkladu, slovanské bohyne platia – čistá kešovka – a vzápätí s hrdým pohľadom a už aj s náramkom na ruke „zneuctenej“ vychádzajú z obchodu. Urážka bola odčinená a Švajčiarsko bolo porazené tým, čo najviac zbožňuje – silou peňazí.


DRUHÁ: Požiar v CERN-e

Najprv malé spresnenie. Nejde priamo o komplex CERN, ale len o ubytovňu (skôr hotel) pre návštevníkov tejto vedeckej ustanovizne.
Poznámka: Pokiaľ ide o CERN, aby ste nemuseli zbytočne gúgliť, je tam kopa vedcov, z toho aspoň polovica sú Rusi a iní inostranci z Ázie, ale prakticky všetci sú úplne „kockaté hlavy“ a hľadajú tam tie úplne najmenšie častice, aké existujú, a popri tom našli už aj antihmotu a okrem iného tam vymysleli aj WEB.
Druhé spresnenie spočíva v tom, že nejde priamo o požiar, ale o vyhlásenie požiarneho poplachu práve v jednom objekte pre hostí CERN-u.
Teda bol podvečer a ja som bol uťahaný z odborného programu, ale aj z prehliadky jedného z najlepších miest pre život, aké som kedy navštívil. Možno preto, že všetko v tej Ženeve malo ľudské rozmery – obchody, doprava, vzdialenosti, parky, vzduch, tolerantní ľudia... Ale k veci.
Tak zaspávam, vlastne už spím, keď ma zobudí, hlasitý, otravný, prerušovaný, no nekončiaci zvuk. Najprv si myslím, že „aj tu kradnú autá alebo niekomu blbne alarm", ale ten zvuk šiel z chodby. Vykuknem na chodbu a tam božie dopustenie – blázinec: ľudia v trenírkach, niektorí v slipoch či pyžamách trielia po schodoch. Ja čumím ako puk a pýtam sa chlapíka, Bulhara z izby oproti, "What's the matter?" Flegmaticky pokrčil plecami, no v tom sa prirútil nejaký blonďák a kričí „fire, fire“. Takže horí, no nazdar, hovorím si a zaleziem do izby... Chvíľu som dúfal, že je to len planý poplach, niekto len čmudil na izbe, ale ten zvuk hučal furt. Tak dobre, nakoniec som to vzdal a obliekol sa, zobral som si pas, peniaze, cigarety a alkohol a vybehol som von.
Tam už stal podivný zástup – od takmer naháčov v slipoch po slušnejšie oblečených, tak som sa zaradil do hlúčka a čakal. Postupne vychádzali z budovy ďalší a ďalší, a bolo zaujímavé, že čoraz komplexnejšie oblečení... Vo chvíli, keď dorazilo požiarnické auto, vyšla z budovy aj posledná skupina hostí – boli to priatelia z Kazachstanu, ale tí boli už úplne kompletne zbalení s kuframi, batohmi aj s igelitkami plnými darčekov... Jednoducho len pristaviť lietadlo a odletieť do Alma Aty, či ako sa volalo to ich hlavné mesto.
Severania, Holanďania, Nemci, Francúzi, Taliani a potom Višegrádska štvorka a nakoniec tretí svet a bývalý Sovietsky zväz – tak dáko by sa podľa miery kvantity oblečenia a doplnkov až kufrov dal ohodnotiť nastúpený kolektív pred ohrozenou budovou.

Záver sa ponúka sám – čím ideš ďalej na juh, ale najmä na východ, tým menšia dôvera v dobré úmysly Systému, aj keď je ten Systém obyčajný požiarny hlásič, a to už vôbec nehovorím o politickom Systéme.
Bolo to v roku 2005, teda už vyše 15 rokov po veľkom víťazstve, teraz už aj nášho Systému, a predsa... Možno je to tým, že rôzne Systémy, vrátane politického, možno zmeniť aj za mesiac či rok, ale ľudí? Jedna generácia evidentne nestačí, ale koľko ich treba – dve, tri alebo desať?
A ešte trochu zlomyseľný dodatok:
„Oplatí sa vôbec radikálne meniť návyky z čias totality?“ Myslím teraz z pohľadu aktuálne „krízujúceho“ kapitalizmu. Alebo inak: „Nebudú na krízu lepšie pripravené už komunizmom zocelené bratské národy, navyknuté na život v nedostatku, ako tie západné masy rozmaznané miestnym kapitalistickým blahobytom?“

Poznámka: Nakoniec sa ukázalo, že to bol falošný poplach spôsobený nedisciplinovaným fajčiarom z izby číslo 437 – a bol to Angličan.
 


Zo sucastnosti | stály odkaz

Komentáre

  1. Jo, do ciziny třeba jezdit, pokud nejsi kosmopolita.
    Ty cestujou po Zeměkouli furtom domů. Člověk se obohatí při styku s místním obyvatelstvem. Moc nejsem na tydlencty hvězdicové výlety a poznávací zájezdy, tak vždycky zdrhnu mezi normální lidi. Pokecáme, rukáma, noháma, koupím něco na zub, nebo to ulovim a voni to znehybněj. A je to úplně jiná atmosféra. Usínat na pláži a né v hotelovém pokoji all enklusive.
    Minule v Kazachstánu, voni tam taky moc rusky neuměj, tak tam mi jedna na křižovatce, čevo tibě náda, málčik? Já tahám poctivou vydřenou šedesátku, tak, reku, asi je nevidomá. Že jí převedu přes cestu. Chytím Ti jí za ruku a vona Ti mně rovnou do Mac Donalda. Zděs Ty u amerikánskych taváriščej! Tak jsem jí zaplatil soudružsky hamburgr a bylo mi blbě dva dni. Bejt v Mongolsku, dám si kumis a čaj s máslem kobylím a bylo by mi líp)))
    publikované: 17.08.2011 14:18:43 | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  2. to je tak,
    osobná skúsenosť nenahradí ani desať návštev internetu. Pokiaľ samozrejme ideme naozaj na služobnú cestu a nie ako módny doprovod šéfa/ky. A niekedy na tom internete vidíš to, čo teba nezaujme a zas osobne, teba zaujíma viac to, čo iní len zbežne prezrú. Preto vravím, aj viďme , aj omakjme, aby sme potom urobili to, k čomu tá cesta slúžiť mala.
    publikované: 17.08.2011 18:23:01 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  3. Vasiliso, pravdu díš.
    Skutečně je to tak. nezapomínejme, že služební cesta není poznávací zájezd. Jenže u mně to tak skoro furt dopadlo. Jsem magor při cestování))))
    publikované: 18.08.2011 09:22:33 | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014